Drvivá väčšina ľudí podľa Felixa nemá explicitný finančný cieľ — má len difúzny pocit, že „treba sporiť“ alebo „treba investovať“. To je rovnaké, ako keby športovec išiel na tréning bez toho, aby vedel, na akú súťaž sa pripravuje.
Prečo tomu tak je? Sformulovať finančný cieľ znamená najprv sformulovať životný cieľ — a to je nepríjemná práca. Vyžaduje rozhodnúť, aký život vlastne chcem žiť (kde, s kým, akú prácu, aký dôchodok, kedy prestať, čo deťom). Drvivá väčšina ľudí na to nemá jazyk, nieto vyčíslené čísla. Ľahšie sa zostane v abstraktnom „viac“. (Spája sa s paradoxom volieb — keď je možností veľa, je ľahšie sa nerozhodnúť.)
Bez cieľa sa však investovanie deformuje:
- Riziko sa určuje pocitom, nie horizontom — ľudia s 30-ročným horizontom držia konzervatívne portfóliá, lebo „je to bezpečné“.
- Vyhodnocujeme výnos voči trhu, nie voči cieľu — zarobil som 8 %, S&P 12 %, frustrácia. Pritom môj cieľ potreboval 5 %.
- Sporenie je bezbrehé — sporím „koľko sa dá“, aj keď to neúmerne obmedzuje súčasný život (lifestyle, vzťahy, zážitky). (→ Výdavky, ktoré skutočne zlepšujú život)
Felixova preformulácia: cieľ nie je „byť bohatý“, ale „financovať konkrétny život“. Konkrétnosť odomyká reverzné inžinierstvo:
- Aký ročný cashflow potrebujem v cieľovej fáze?
- Aké pasívne príjmy ho pokryjú (4 % pravidlo: potrebné aktíva ≈ 25× ročný výdavok)?
- Aké mesačné odkladanie pri akom horizonte a očakávanom výnose ma tam dovedie?
Tri konkrétne čísla → konkrétny mesačný trvalý príkaz. To je rozdiel medzi „šetrím“ a „investujem“.