Deľba práce funguje preto, lebo mení spoluprácu na hru s kladným súčtom, kde 1 + 1 = 3. Ilustruje to David Ricardo na príklade lovcov a kožušinárov: keď sa každý sústredí na to, v čom je relatívne lepší, celkový objem tovaru vzrastie - pritom nikto nemusí pracovať rýchlejšie ani dlhšie, stačí, že sa špecializuje.
Prežijú aj tí najslabší. Najsilnejší poznatok Ricardovho zákona je, že deľba práce zvyšuje prosperitu aj vtedy, keď je jedna strana spolupráce vo všetkom horšia než druhá. Aj ten, kto nie je v ničom výnimočný, má čo ponúknuť – môže robiť činnosti, pri ktorých majú tí „lepší“ vysoké náklady obetovaných príležitostí. Nikto nezostáva mimo hry.
Deľba práce združuje. Tým, že sa musíme spoliehať jeden na druhého, deľba práce podporuje mierové spolužitie a medziľudské väzby. Neznamená to však lásku k blížnemu – ľudia spolupracujú preto, lebo to najlepšie slúži ich vlastným záujmom. Práve táto premena sebeckej pohnútky na spoločenský prospech je jadrom fungovania trhu.
Praktický príklad zo Slovenska: de facto sme vymenili chov ošípaných za výrobu automobilov. Špecializovali sme sa na autá, ktoré vyvážame, a namiesto nich si dovážame širokú paletu iných potravín a produktov – presne v Ricardovom duchu.