Ľahko by sme si mysleli, že hlavný problém koordinácie je komplexita: výrobné procesy sú extrémne zložité a treba zosúladiť obrovské množstvo ľudí a statkov, pričom títo ľudia ani netušia, že sa na procese podieľajú. Lenže toto nie je ten hlavný problém – je to len jeho povrch.
Skutočné jadro je inde: ľudia využívajú statky, ktoré majú alternatívne využitie - ako substitúty aj komplementy. Ak chceme vyrábať efektívne, musíme pri každom rozhodnutí zvažovať náklady obetovaných príležitostí - čoho všetkého sa daným použitím zdroja vzdávame.
Otázka teda neznie „ako zvládnuť zložitosť“, ale: ako sa rozhodovať efektívne pri využívaní vzácnych zdrojov s alternatívnym využitím - naprieč miliónmi ľudí, ktorí sa nepoznajú a nikto ich neriadi? To je základný problém koordinácie.
Odpoveďou nie je centrálny plánovač, ale cenový mechanizmus - ceny nesú rozptýlené vedomosti o vzácnosti a nákladoch obetovaných príležitostí, a tak umožňujú koordináciu bez koordinátora => Ceny v kapitalizme.