Klasické „zlyhania trhu“ sú verejné statky, externality, monopoly a informačná asymetria. Pri verejných statkoch vzniká problém čierneho pasažiera: statok (napr. maják, obrana) môže využívať aj ten, kto naň neprispel – a tak sa každému oplatí čakať, že zaplatia iní, čím sa neposkytne vôbec.
Háčik je v tom, že väčšina „trhových zlyhaní“ nie je zlyhaním trhu, ale jeho absenciou: súkromné vlastníctvo je nedefinované, trh je regulovaný alebo dosahovanie ziskov obmedzené. Kde chýba trh, ťažko ho viniť z výsledku.
Zlyhanie trhu ≠ automaticky práca pre štát. Aj keď trh niekde zlyhá, musíme sa pýtať: dokážu to politici spraviť lepšie? Prax ukazuje, že mnohé „verejné statky“ vie dodať aj trh – televízia, rozhlas či súkromné cesty. Štát má pritom vlastné, systémové zlyhania.
Presah do politiky je priamy. Jednotlivý volič sa správa ako čierny pasažier: jeho hlas nič nezmení, tak sa neoplatí investovať do pochopenia spoločného dobra – hlasuje emóciou a povrchne, čo je jeden z dôvodov, prečo vyhrávajú populisti. A tá istá logika platí, keď sa politici dostanú k moci: namiesto zvyšovania spoločného blaha často rastie ich vlastný prospech. Zložitosť týchto systémov navyše sťažuje kontrolu => Erózia demokracie cez nezrozumiteľné systémy.