Tam, kde je súkromné vlastníctvo jasne definované a dôsledne chránené, vzniká medzi cudzincami spolupráca založená na konsenze a konkurencii. Zákazníkom garantuje, že podnikateľ sa dostane k ich prostriedkom len s ich súhlasom; podnikateľom garantuje ochranu majetku pred fyzickým poškodením – no nie pred poklesom hodnoty z dôvodu konkurencie. Súkromné vlastníctvo definuje tri práva:
- rozhodovať o využití vzácnych zdrojov,
- na plody plynúce z vlastníctva vzácnych zdrojov,
- vzdať sa a vymeniť vlastníctvo vzácnych zdrojov.
Právo rozhodovať a tragédia obecnej pastviny. Zdroje bez jasne definovaného vlastníka sú vždy v horšom stave než tie, čo vlastníka majú – porovnaj verejné a súkromné toalety alebo zdieľané a súkromné bicykle. Je to špecifická verzia spoločenskej dilemy: ak zdroj nie je môj, nedbám na jeho nadmerné využívanie na úkor iných. Privatizácia to obracia – každý sa musí starať o svoju časť a znáša náklady, ktoré nevie prenášať na ostatných. (Alternatívou je komunitné vlastníctvo, no to funguje len v súdržných komunitách s vysokou reciprocitou.)
Právo na budúce plody a motivácia investovať. Keď vlastník drží aj kapitálovú hodnotu zdroja, má dôvod starať sa oň s ohľadom na budúcnosť. Exkluzívne právo na budúce plody - ak si dnes odtrhnem od úst, zajtra budem mať viac - motivuje investovať a hospodáriť dlhodobo. Práve toto právo je inštitucionálnym základom nízkej časovej preferencie a kapitálotvorby: bez istoty, že budúce plody budú moje, sa nikomu neoplatí odkladať spotrebu a budovať okľukovejšie, produktívnejšie procesy.