Naše spoločenské a ekonomické usporiadania nie sú svojvoľné – pramenia z ľudskej prirodzenosti, z toho, kým sme z biologického, antropologického a evolučného hľadiska. Pravidlá hry, ktoré túto prirodzenosť ignorujú, sú len teóriami o vzdušných zámkoch.
Homo sapiens má dve navzájom protichodné predispozície:
- Schopnosť s druhými vybabrať. Súťaživosť a sebeckosť sú neoddeliteľnou súčasťou našej prirodzenosti – boli nutné na prežitie. Silnejší jedinec prežije a rozšíri svoje gény, často na úkor ostatných. Evolúcia nás takýmito schopnosťami jednoducho vybavila.
- Schopnosť s druhými vychádzať. Našou tajnou zbraňou nie sú tesáky ani brnenie – máme jeden druhého. Preto pri uspokojovaní základných potrieb musel Homo sapiens riešiť najmä spoločenské výzvy. Popri prírodnom výbere bol rovnako dôležitý sociálny výber: vychádzaj s ostatnými, alebo vymri. Práve z tohto tlaku vznikli ľudské emócie ako morálka – to, čo z nás spravilo tvory ochotné spolupracovať.
Táto dvojaká povaha nám je vlastná – dokážeme pristáť na Mesiaci a zároveň masovo vraždiť menšiny. Ekonómovia nás preto pomenovali ako strategických kooperátorov: spolupracujeme podmienene, podľa toho, ako sa nám oplatí.
Z tejto dvojakosti plynie spoločenská dilema - individuálne záujmy jednotlivca narážajú na kolektívne záujmy skupiny. Krásne ju ilustruje televízna hra STEAL or SPLIT (obdoba väzňovej dilemy): dvaja hráči si môžu výhru rozdeliť, no ak jeden „ukradne“, zatiaľ čo druhý „delí“, zoberie všetko – a ak ukradnú obaja, nemá nikto nič. Ústredná otázka celej ekonómie kooperácie preto znie: ako nastaviť pravidlá hry tak, aby v spoločnosti prevládla spolupráca? Odpoveď sa vyvíjala v troch stupňoch – cez gény, reciprocitu a reputáciu.